Jarno Saarinen – The Flying Finn - at the 1972 250cc Belgian GP, Spa-Francorchamps

Vzhľadom na dramatické zmeny technických predpisov majstrovstiev sveta cestných motocyklov na konci 60. rokov bola spoločnosť Yamaha nútená odstúpiť zo súťaže ako továrenský tím, v pretekoch však zostala nepriamo vďaka uvedeniu vysoko výkonných sériových cestných pretekárskych modelov TD-2 a TR-2 s dvojtaktným motorom a aj hľadaním nových výziev v motokrosových pretekoch.

Zanietenie značky Yamaha pre cestné preteky neutíchalo. Neustále vylepšovala svoje sériové pretekárske stroje a uvádzala špeciálne pretekárske diely a pokročilé vývojové modely na podporu talentovaných jazdcov, akými boli Phil Read, Jarno Saarinen alebo Kent Andersson v triedach do 350 cm3, 250 cm3 a 125 cm3.

Toto zanietenie bolo také veľké, že sa spoločnosť Yamaha napokon podujala vrátiť sa do seriálu majstrovstiev sveta Grand Prix. Došlo k tomu v roku 1973 s modelom YZR500 (0W20) prvej generácie v triede do 500 cm3 a YZR250 (0W17 – odvodený z modelu YZ635, kvapalinou chladená verzia továrenského pretekárskeho stroja TD-2) v triede do 250 cm3. Jazdcami tímu Yamaha pre obidve triedy boli Jarno Saarinen a Hideo Kanaja. Títo dvaja jazdci svojím úspechom na nových strojoch Yamaha všetkých prekvapili.

V prvých pretekoch víťazili a niekoľkokrát prišli do cieľa na prvých dvoch miestach. Víťazné ťaženie značky Yamaha sa však náhle skončilo, keď pri nehode na Veľkej cene v Monze tragicky zahynul Jarno Saarinen. Spoločnosť Yamaha odhlásila svoj továrenský tím zo všetkých zostávajúcich pretekov v danom roku.

Podium wins at the French GP for Jarno Saarinen and Hideo Kanaya in 1973

The “Flying Suspension” made its road racing debut with Giacomo Augustini in 1974. The initial cantiliver type would be replaced by a linked type.

V roku 1974 sa továrenský tím Yamaha vrátil na preteky majstrovstiev sveta Grand Prix s modelom YZR500 (0W20) vybaveným odpružením typu Monocross, modelom YZR350 vychádzajúcim zo stroja YZ634 (0W16) a továrenským špeciálom TZ750 (0W19) s objemom 700 cm3. Jazdec stajne Yamaha Giacomo Agostini na stroji TZ750 vyhral dva preteky za sebou – Daytona 200 a Imola 200 – a pridal k nim víťazstvo v triede do 500 cm3 na majstrovstvách sveta Grand Prix v Rakúsku a Holandsku.

V tom istom roku sa skvele darilo aj sériovo vyrábaným pretekárskym modelom TZ350, TZ250 a TA125, ktoré pomohli značke Yamaha získať pohár konštruktérov hneď v štyroch triedach (do 125 cm3, 250 cm3, 350 cm3 a 500 cm3).

V roku 1975 sa Agostini stal majstrom sveta na kompletne prepracovanom a kompaktnejšom modeli YZR500 (0W23). Jeho tímový kolega Kanaja obsadil celkovo 3. miesto a Johnny Cecotto navyše získal titul v triede do 350 cm3.

Po ročnej prestávke sa spoločnosť Yamaha vrátila v roku 1977 s Agostinim, Cecottom a novo navrhnutým modelom YZR500 (0W35). Aj keď tvrdo bojovali v mnohých súbojoch s ostatnými, v tomto roku sa im titul znova získať nepodarilo. V majstrovstvách sveta Grand Prix v triedach do 250 cm3 a 350 cm3 usilovne súťažil jazdec stajne Yamaha Takazumi Katajama.

V roku 1976 vybojoval 2. miesto v triede do 250 cm3 a v roku 1977 získal titul v triede do 350 cm3 na modeli TZ350 v trojvalcovom prevedení.

Racing-legend Giacomo Agostini won Yamaha its long-awaited first 500cc class title in 1975

Three-time 500cc World Champion Kenny Roberts – “King Kenny” – on a Yamaha yellow-black YZR500 in 1978.

Yamaha po získaní titulu majstra sveta Grand Prix v triede do 500 cm3 túžila získať späť aj ďalší titul. Uvedením modelu YZR500 (0W35K) (s vylepšeným výkonom v celom rozsahu vďaka systému Yamaha Power Valve System (YPVS), ktorý reguloval načasovanie výfukových plynov s cieľom eliminovať pokles krútiaceho momentu vo výkonovom pásme), v roku 1977 a príchodom „Kráľa“ Kennyho Robertsa, ktorý v roku 1978 prevzal miesto Giacoma Agostiniho a mal jedinečný štýl jazdy, získala stajňa Yamaha impozantnú kombináciu. Roberts zaistil stajni Yamaha titul majstra sveta v triede do 500 cm3 tri roky po sebe do roku 1980.

V motokrose sa spoločnosť Yamaha zamerala na preteky v Európe – domove motokrosu. Po tom, čo Tadao Suzuki a Hideaki Suzuki vyhrali majstrovstvá sveta v motokrose seniorov aj juniorov v triede do 250 cm3, prešli títo jazdci do seriálu majstrovstiev Európy motocyklov. Obaja pretekári na upravených strojoch DT-1 si v pretekoch juniorskej triedy v boji s konkurenciou počínali veľmi odhodlane.  Na prestížnejších pretekoch však bolo všetko úplne inak. Rozdiel medzi výkonom stroja a silou a zručnosťami jazdca bol väčší, než sa očakávalo.

Tadao Suzuki riding a DT-1 based YZ624 at the 1971 All Japan Motocross Championship

Hakan Andersson won the 1973 World title on the Monocross-equipped YZM250

Vďaka majstrovi sveta v motokrose v triede do 250 cm3 Thorsten Hallman s bohatými skúsenosťami z motokrosu, ktorý sa stal poradcom spoločnosti Yamaha, vstúpila Yamaha v roku 1972 do majstrovstiev sveta v motokrose s novo vyvinutými modelmi YZ637 (250 cm3), YZ639 (360 cm3) a YZ642 (460 cm3, 500 cm3) vybavenými interne vyvinutým zadným odpružením Thermal Flow. Jazdec tímu Yamaha Hakan Andersson získal prvé víťazstvo počas pretekov vo Švédsku a celkovo sa v sezóne presadil na 2. mieste.

V tom istom roku začala spoločnosť Yamaha v Japonsku vyvíjať nové odpruženie typu Monocross. Keď značka Yamaha v podstate získala monopol na víťazstvá v majstrovstvách Japonska v roku 1973, získala dostatočnú istotu o výkonnosti svojej novej koncepcie a vstúpila s modelom YZM250 (0W12) s odpružením typu Monocross do majstrovstiev sveta v triede do 250 cm3 uprostred sezóny. Hakan Andersson získal spoločnosti Yamaha prvý titul majstra sveta v motokrose v kategórii jazdcov aj konštruktérov.

Po niekoľkých pokusoch v triede do 500 cm3 to bol nakoniec Heikki Mikkola na továrenskom stroji YZM400 s motorom s objemom 396 cm3, ktorý v roku 1977 vyhral 12 z 24 pretekov v sezóne a získal pre stajňu Yamaha prvý titul v kategórii do 500 cm3. Nasledujúci rok Mikkola priniesol značke Yamaha v kategórii do 500 cm3 druhý titul v rade medzi jazdcami a aj prvý titul pre konštruktérov na modeli Yamaha YZM400 (0W39) s ešte kompaktnejším motorom a odľahčeným odpružením typu Monocross.

V USA sa motokros začal presadzovať okolo roku 1972 vďaka vzrušujúcim motokrosovým sériám AMA v kategóriách do 500 cm3 a 250 cm3 a aj superkrosovej série, ktorá prinášala skvelú zábavu. Značka Yamaha k tomuto vzrušeniu prispela vyslaním svojich najlepších jazdcov do USA prostredníctvom spoločnosti Yamaha International Corporation (YIC). Od roku 1976 do roku 1979 získal Bob Hannah sedem titulov AMA v superkrose a motokrose. Broc Glover získal do roku 1977 tri motokrosové tituly AMA za sebou v triede do 125 cm3 a neskôr v 80. rokoch zvíťazil v troch ročníkoch v triede do 500 cm3.

Bob “Hurricane” Hannah – won three consecutive AMA Supercross championship

V roku 1979 sa uskutočnili aj nové diaľkové terénne preteky, rely Paríž – Dakar v dĺžke približne 10 000 km, ktoré štartovali v Paríži a viedli cez rozsiahle púšte mnohých afrických krajín, aby napokon skončili v senegalskom Dakare. Zúčastnili sa ich hlavne amatéri hľadajúci dobrodružstvo. Rely sa zúčastnil aj francúzsky súkromný jazdec Cyril Neveu na upravenom modeli XT500 (terénny štvortaktný jednovalec). Neveu vybojoval 1. miesto celkovo medzi jednostopovými aj dvojstopovými vozidlami. Gilles Comte, jazdec vtedajšieho francúzskeho dovozcu značky Yamaha, Sonauto, skončil celkovo 2. na upravenom modeli XT500. A Marie Ertaudová vybojovala najvyššiu priečku v kategórii žien, tiež na upravenom stroji XT500. Nasledujúci rok získal upravený model XT500 ohromujúcu prevahu, keď obsadil prvé štyri miesta, pričom na 1. mieste prišiel do cieľa znova Neveu.

Cyril Neveu wins the 1st Dakar Rally riding the XT500.

Trials guru Mick Andrews in action during Yamaha trial
classes in 1973

Trialové preteky sú ďalšou kategóriou, ktorá stojí za zmienku. Predtým tento šport poznala iba hŕstka fanúšikov v Japonsku, ale rýchlo získal na popularite. V snahe o preniknutie na nové trhy vyvinula spoločnosť Yamaha svoj prvý sériový trialový model, TY250. Mick Andrews, ktorý sa na prototype TY250 zúčastnil Majstrovstiev Európy v triale a Škótskej trialovej šesťdňovej, bol v roku 1973 pozvaný spoločnosťou Yamaha do Japonska, kde 95 000 fascinovaným fanúšikom predviedol trialové jazdenie. Haruo Kimira vyhral na modeli TY250 prvé Majstrovstvá Japonska v triale. Vďaka týmto dvom udalostiam prudko vzrástla popularita modelu TY250J. V roku 1974 sa Majstrovstvá Japonska v triale zmenili na sériu a titul získal Hiroshi Kondo jazdiaci na modeli TY250J. Po dosiahnutí vrcholu ekonomického rozmachu dopyt po trialových motorkách prudko klesol. Šanca získať titul nastala až v ďalšej ére.